Malacky – história

Medzi Malými Karpatmi a riekou Moravou sa rozprestiera rovina pretkaná borovicovými lesmi. ktorej centrom boli Malacky. V stredoveku cez túto obec prechádzala dôležitá obchodná cesta z Bratislavy do Šaštína, Brna a Olomouca.

Dejiny Malaciek sú vlastne aj dejinami tohto kraja. Malacky po dlhé stáročia ovplyvňovali život v okolitých obciach. Už aj preto, že od začiatku 17. storočia tu žil a panoval vtedajší zemepán a feudál gróf Pavol Pálfi.

Prvá písomná zmienka o Malackách pochádza z roku 1206, keď veľmoži Sebuš a Alexander zo Svätého Jura a Pezinka dostali okrem iných obcí a krajov aj chotár zvaný Malucha. V nasledujúcich desaťročiach sa osada rozvíja vďaka obchodnej ceste, známej pod názvom Magna via, ktorá dosiahla svoj rozkvet za vlády Karola Róberta v 14. storočí.

Pôvod názvu Malaciek je zahmlený. Existujú viaceré alternatívy jeho vysvetlenia. Za celé zväzky kníh však hovorí fakt, že Malacky aj Záhorie si udržiavali slovenské povedomie, hoci boli z jednej strany tiesnené Rakúskom a z juhu sem prenikali maďarizačné tendencie.

Osada Malacky vďaka tomu, že bola križovatkou ciest, mohutnela. Za zmienku stojí údaj historikov, že v 15. storočí, keď mala Bratislava okolo 7 000 obyvateľov, žilo v Malackách 500 ľudí, čo bol na tú dobu pomerne značný počet. V polovici 16. storočia získal Malacky a celé Plavecké panstvo Štefan Balaš. Malacky sa zásluhou Balašovcov stávali centrom celého Plaveckého panstva. Rodina sem chodila na lov a hodovala v tzv. loveckom kaštieli. V roku 1566 udelil cisár Maximilián II. Malackám trhové právo.

Nové obdobie rozmachu zažili Malacky od roku 1622, keď Plavecký hrad dostal do daru od Ferdinanda II. Pavol Pálfi. Opustil hrad a v Malackách začal so stavbou renesančného kaštieľa. Za ním prišli do Malaciek aj úrady, bola tu sústredená majetková agenda z celého okolia. To upevnilo význam Malaciek, zaručovalo jeho ďalší rast.

Pavol Pálfi začal budovať kláštor a vedľa neho aj kostol, ktorý po dohotovení v roku 1653 odovzdal rádu sv. Františka Assiského. Stavba kláštora s kostolom je dodnes obdivovaná ako príklad renesančnej kláštornej architektúry, komponovanej spolu s kostolom a opevnením.

Sedemnáste storočie sa stalo obdobím, v ktorom sa Malacky ako mestečko napriek nepriaznivej situácii v Uhorsku ekonomicky rozvinulo. Konali sa tu pravidelné týždenné trhy a výročné jarmoky.

V 18. storočí, v rokoch 1748-1787 za vlády Jozefa II. sa uskutočnil prvý skutočný súpis obyvateľstva v Uhorsku. Malacky mali z právneho hľadiska postavenie mestečka s trhovým právom. V roku 1787 v nich žilo spolu 2 152 obyvateľov, z toho 1 087 mužov a 1 066 žien. V mestečku stálo 231 domov. Z hľadiska sociálneho zloženia tvorili najpočetnejšiu skupinu želiari a sedliaci, teda kategórie obyvateľstva, ktoré sa v prevažnej miere venovali poľnohospodárstvu.

Malacky a ich obyvatelia boli ťažko skúšaní v každom storočí, no vari najviac v 19. storočí. Mestom v roku 1810 prechádzali napoleonské vojská, ktoré drancovali ubiedený ľud a rekvirovali potraviny, v ktorých bol aj tak veľký nedostatok. Obyvateľstvo neobišla ani cholera, ktorá si v roku 1831 za jediný mesiac vyžiadala 397 životov. V roku 1866 cez Malacky tiahli „Prajzi“, ako ich tu volali – a po prímerí s cisárskym rakúskym vojskom sa usadili v Malackách na dva mesiace. Boli to časy útrap nielen preto, že ich museli chovať, ale spolu s „Prajzmi“ prišiel do Malaciek teror, nevýslovná bieda a ďalšia epidémia cholery, ktorá si vyžiadala 160 životov.

Zrod prvej republiky uvítali Malačania s veľkým nadšením. Na všeobecnom ľudovom zhromaždení si Malačania 3. novembra 1918 ustanovili národný výbor, ktorý bol na vtedajšie pomery revolučný. Začala sa nová etapa, pravda, nie taká, ako si ju predstavovali, ale ako im ju vykreslili vojaci, vracajúci sa z ruského zajatia.

Obyvatelia Malaciek pracovali na poliach a v lesoch. Roľníci si privyrábali furmančením a ťažbou dreva. Obchod a remeslá ich nezaujímali. Verili zemi – živiteľke, ktorá im dávala aspoň určitú istotu. Z gazdovania na pieskových roliach však vyžiť nemohli. A tak hľadajú prácu v blízkej Bratislave, Viedni, cestujú za ňou do Čiech i za more. Začiatkom januára 1923 vznikla v Malackách miestna komunistická strana, v ktorej funkcionári aktívne pracovali medzi robotníkmi, poľnohospodárskymi robotníkmi a železničiarmi. Poukazujú na machinácie pri pozemkovej reforme v roku 1923, organizujú protestné verejné zhromaždenia, tábory ľudu, pochody hladu,  organizujú mládež, združenú v rámci Federatívnej robotníckej telovýchovnej jednoty a vo Zväze komunistickej mládeže. Molotovov-Ribbentropov pakt však aktivitu komunistov proti fašizmu uťal a naštartoval ich až vojenský útok na ZSSR v júni 1941. Spektrum odbojárov bolo rôznorodé a zďaleka to neboli len komunisti, ktorí poukazovali na pokrivenú tvár tisovsko-tukovského režimu i celej zapredaneckej vlády. Odbojári pomáhajú partizánom a utečencom z fašistických koncentračných táborov. Roku 1944 vstupovali do SNP i členovia Hlinkovej Gardy, pretože už nik nepochyboval o porážke Tretej ríše.

Vojská 2. ukrajinského frontu maršala R. Malinovského oslobodili Malacky 4. apríla 1945. Jednalo sa o bratislavsko-brnenskú operáciu. Vyše 100 sovietskych vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta, pochovali pri Čiernom kláštore, no ich ostatky boli napokon prevezené na Slavín. Prvé povojnové slobodné voľby ukázali, že na Slovensku mala väčšiu podporu Demokratická strana ako komunisti. Po vojne prešlo mesto značnými zmenami. Za socializmu sa mali stať Malacky ukážkovým mestom nového režimu a tak mnoho starých i historicky zaujímavých stavieb bolo asanovaných.