Košariská – história

Vrchy okolo Košarísk skrývajú veľké tajomstvá. Kto pozorne počúva, odkryjú mu farebné obrazy pravekého mora plného prečudesných medúz, hviezdic, mäkkýšov a ježoviek. Červená hora, Obchodité, Úboče – to sú kopce z ulít a lastúr.

Skameneliny z Holešky potešili aj Dionýza Štúra, významného slovenského geológa. Priniesol mu ich študent banskej akadémie Štefan Lajda z Prašníka. Ich vek sa odhaduje na 100 miliónov rokov.

Pod jaskynným oblúkom sa po stáročiach ozval buchot kameňov. Pravekí lovci lovili zver kamennými nástrojmi. Ich ženy strážili vzácny oheň a žuli kožušiny. Keď kože zmäkli, šili z nich kostenou ihlou praveké šaty. 

Veľká pec – Prašník. Nálezisko pozostatkov jaskynného medveďa, hyeny, divého koňa, mamuta a soba.

Starší obyvatelia Košarísk spomínajú, že tu a tam nachádzali na úzkych roličkách hladko opracované kamene. Nik im však nevenoval zvláštnu pozornosť, nik ich nezaložil, neodložil pre budúce generácie. Roľník mal iné starosti, bolo treba živiť rodinu.

Na rozhraní dnešného chotára obcí Prašník a Košariská pulzoval život od praveku až po dobu slovanskú. Z hradiska na Dievčom vŕšku sa zachovali zvyšky valov po drevenných hradbách. Hrádok slúžil ako strážna stanica na dôležitej starodávnej ceste, ktorá spájala Záhorie s Považím.

V stredoveku neobývané a pusté územie pod Bradlom pokrýval hustý les. Blízku hranicu Uhorska s Českým kráľovstvom bolo treba strážiť. Šľachta prinútila poddaných budovať na vŕškoch Malých Karpát a Považia mohutné kamenné hrady. Z vrcholu Bradla možno pozorovať rozvaliny Branču, Korlátka, Čachtíc i Tematínu.

Košariská s priľahlými kopanicami patrili poddanskej obci Brezová. Poddaní slúžili Čachtickému panstvu. Zažili aj zlé časy. Vari najhoršie vtedy, keď na krajinu zaľahol tieň grófky Báthoryovej, neslávne známej vraždami mladých dievčat. Spravodlivý trest ju neminul. Dokonala v temnici Čachtického hradu.

Noví osadníci vyrubovali les, klčovali ho, vypaľovali – žiarili a získavali tak lúky i role. Na výhodných miestach si postavili roľnícke usadlosti – kopanice. Dodnes sa ich zachovalo deväť: U Štefov, Dolné Košariská, U Plačkov, Horné Košariská, U Martinkov, U Šindelov, U Trvajov, U Mosnákov, Lopušná. Väčšinou sa zaoberali pastierstvom. Nasvedčujú tomu nielen pomenovania obcí Košariská, Priepasné, ale aj niektoré chotárne názvy: Salaská, Baraní dvor, Kolibniská, Valaské.

Kopaničiari sa pre lúky a lesy často dostali do sporu s blízkymi mestečkami Vrbové a Brezová. Keď ich Brezovania nepodržali v spore s Vrbovým o Červenú horu, umienili si, že sa odtrhnú od Brezovej a založia si samostatnú obec. Stalo sa tak v roku 1786, v čase osvieteného panovania Jozefa II., syna Márie Terézie. Samostatnosť netrvala dlho, ale bola prvým úspešným pokusom o nezávislosť. Na evanjelickej fare doteraz uchovávajú dôkaz odvážneho činu – pečatidlo obce Košariská – Priepasné.

Zopár múdrych dedinčanov pochopilo, že bieda a zaostalosť slovenského národa v Uhorsku väzí v jeho nevzdelanosti. Takmer nik z dediny nevedel písať a čítať. Žiadali teda, aby im brezovská cirkev, pod ktorú vtedy patrili, prispela na stavbu školy. Keď neuspeli, postavili si školu na vlastné útraty a odmietli prispieť na školu brezovskú. Niektorí boli za to palicovaní, ale nakoniec predsa dosiahli svojho. Základný kameň prvej školy v Košariskách položil brezovský farár Tomáš Hroš v roku 1840. O rok budovu otvoril Jozef Miloslav Hurban. Odovzdal ju košariským dietkam a učiteľovi Jánovi Bachárovi.

Keď sa v roku 1848 bojovalo za národnú slobodu a reč, kopanice nezostali bokom. Sedliaci ozbrojení kosami a cepami sa pripojili k Ľudovítovi Štúrovi a Hurbanovi a postavili sa proti maďarským gardistom i vojsku.

V údolí pri kopanici U Štefov povstalci zajali oddiel Ceccopierovcov – cisárskych vojakov a zahnali maďarskú gardu na Prašník. Guľka z karabíny vyhasila život roľníka Fošku, keď kyjakom zaútočil na grófa Ocskaya.

Hoci bolo povstanie neskôr potlačené, národné povedomie si ľudia v podbradlianskom kraji udržali do víťazného konca.

O dve desaťročia neskôr zahrmelo medzi Brezovou a Košariskami znova. Cezpoľní cirkevníci na čele s Tomášom Ševcom odmietli platiť príspevky na stavbu nového brezovského kostola. Boli odhodlaní založiť si vlastný Košarisko-Priepasnanský cirkevný zbor.

V roku 1870 si zvolili za prvého farára Pavla Štefánika z Krajného. Uprostred Košarísk, pod Plačkéch Úbočou vyrástol z mozoľov a potu prostých ľudí kostol s vysokou vežou a priestrannou farou. Kvalitný organ dali postaviť vychýrenému organárskemu majstrovi Martinovi Šaškovi z Brezovej.

Nový duchovný pastier pestoval u kopaničiarov národného ducha. Rovnako vychoval aj svojich deväť detí. Keď mu 21. júla 1880 porodila manželka Albertína syna Milana, ktorému do matriky prípísali druhé meno Rastislav, netušil, že z malého chlapca raz vyrastie jedna z najvýznamnejších postáv dejín slovenského národa.

Základné vzdelanie sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi dostalo v cirkevnej ľudovej škole v Košariskách. Žiak bol pilný, príkladný, zaujímali ho najmä vedy fyzické a matematické. Učiteľ Martin Kostolný, absolvent učiteľského ústavu v Revúcej, bol s ním nadmieru spokojný.

Chudobný, ale nesmierne pracovitý Milan Rastislav Štefánik absolvoval Karlovu univerzitu v Prahe. Jeho životnou láskou sa stala astrónomia – pozorovanie vesmírnych telies. Aj preto sa rozhodol odísť do Paríža.

Úspešne sa prebíjal v cudzom svete, lebo sa prebiť chcel. Za hviezdami a poznaním precestoval takmer celý svet. Viackrát vystúpil na najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Rád navštevoval Tahiti a okolité ostrovy v Tichom oceáne. Nech však bol kdekoľvek, pre svoj národ slovenský, väznený v Rakúsko-Uhorsku, pracoval vždy naplno.

Štefánikove smelé plány prerušil požiar prvej svetovej vojny. Ako francúzsky letec, neskôr ako generál a politik, bojoval za rozbitie Rakúsko-Uhorska. Z českých a slovenských zajatcov organizoval v Rusku, Francúzsku a Taliansku vojenské odiely – légie. Spolu s Tomášom Garique Masarykom a Eduardom Benešom sa zaslúžil o vznik prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov Československej republiky.

Vojna priniesla nesmierne utrpenie. Vojakom zmietajúcim sa v blate zákopov a ostnatého drôtu, rovnako aj vdovám a sirotám, ktoré hrdlačili o holý život na podbradliankych roličkách. Na bojiskách v rôznych častiach Európy počas l.svetovej vojny zahynulo v rakúsko-uhorskej uniforme 42 mladých chlapcov z Košarísk – Priepasného.

Dlho očakávaný návrat generála M.R.Štefánika do novovytvoreného Československa vyústil v tragédiu. Spolu s tromi talianskými letcami zahynul pádom lietadla v Ivánke pri Dunaji dňa 4.mája 1919.

Pohreb obetí katastrofy v rodných Košariskách sa premenil na celonárodné smútočné zhromaždenie. Generála a jeho druhov viezli z kostola, kde bol krstený, po historickej ceste na vrchol skalnatého Bradla.

Štefánikov hrob – Mohylu na Bradle navrhol rodák z Turej Lúky, architekt Dušan Jurkovič.

Stavbu postavili v rokoch 1927-28 z bieleho vápenca – travertínu zo Spiša. Patrí medzi najvýznamnejšie a najzaujímavejšie pomníkové stavby v Európe.

Život na kopaniciach nebol ľahký. Medzi dvoma vojnami prišla veľká hospodárska kríza a chudoba. Podbradlanské kamenisté roličky nevládali uživiť všetkých. Každý roľník ovládal spravidla ešte jedno remeslo. Jeden bol šuster, kolár, kováč, iný kadlec.

Pre biedu odchádzalo veľa ľudí pracovať do cudziny: do Francúzska, Argentíny, Austrálie, najviac však do USA. Niektorí sa vrátili, ale väčšina vysťahovalcov tam už navždy zostala.

Obec Košariská–Priepasné sa natrvalo odlúčila od Brezovej v roku 1926. Za prvej Československej republiky bola vybudovaná Jubilejná škola a Národný dom Štefánikov. V dedine sa rozvinul bohatý kultúrny život. Učitelia, farári a nadšenci viedli spolky. Hrávali sa divadlá. Žiaci sa vzdelávali v dvoch školách.

Počas II.svetovej vojny sa Košarišťania zapojili do Slovenského národného povstania. V okolitých horách bojoval partizánsky oddiel Jána Reptu, ktorý zviedol v úzkej doline Holešky tažké boje s nemeckými i slovenskými fašistami.

Partizán Ján Bystrický z Lanžhotu na Morave padol na Holeške pri Lopušnej. Vo vojne zahynuli aj jeho bratia. Bystrického mama prišla vo vojne o všetkých troch synov.

Nad priestorom juhozápadného Slovenska sa na sklonku vojny odohrávali neúprosné letecké súboje anglo-amerických lietadiel s nemeckými stíhačmi.

Niektorí letci sa zachránili pomocou padákov a skrývali sa po kopaniciach do konca vojny.

Po vojne sa obec zmenila. Medze medzi úzkymi políčkami odstránili, aby mohli orať na veľkých lánoch. Družstevníci všetku pôdu obrábali spoločne v Jednotnom roľníckom družstve. Súkromne hospodárilo čoraz menej roľníkov. V roku 1957 sa obec Košariská-Priepasné rozdelila na dve samostatné obce.

Kone a voly vymenili družstevníci za traktory. Kosy nahradili kosačkami a samoviazačmi. Práca sa uľahčila. Koniec žatvy oslávili tak ako v minulosti, dožinkovými slávnosťami.

V dedine fungovala škola, materská škola, pošta, kino i pravidelná autobusová doprava.

Štát podporoval predovšetkým mestá, na dediny sa zabúdalo. Čoraz menej sme si vážili prácu, pôdu i prírodu. Štefánikovo meno zmizlo z učebníc a nebolo žiadúce.

Nádej na lepšie časy svitla v roku 1968. Na Bradlo prichádzali ľudia z celého Československa, aby vyjadrili túžbu žiť slobodnejšie, aby sa deti v škole mohli dozvedieť pravdu o Štefánikovi. Zmarili ju sovietske tanky, ktoré sa prehnali dedinou. Všetko sa vrátilo do starých koľají.

Prvé Múzeum M.R.Štefánika v Košariskách bolo tesne pred otvorením zlikvidované.

Košarišťania dokázali postaviť novú predajňu potravín, materskú školu, družstevné bytovky i dom smútku. Napriek tomu mladí ľudia utekali za prácou i pohodlnejším životom do miest, z otcovských chalúp do panelákov.

Počet obyvateľov klesal, väčšinou zostali len starší ľudia. Obec bola považovaná za zánikovú. Nakoniec prišlo i k zrušeniu školy.

Po premenách v roku 1989 a po vzniku Slovenskej republiky sa život v Košariskách postupne mení. V obci býva asi 400 obyvateľov. Časť z nich je zamestnaná v podnikoch v blízkych mestečkách Brezová pod Bradlom, Myjava a Vrbové.

Zásluhou Múzea M.R.Štefánika, kultúrnych a spoločenských podujatí, ale aj prekrásneho prostredia a dobrých reštauračných služieb obec navštevuje množstvo hostí a turistov.

Zdroj: Obec Košariská