História bývalej obce Čáčov na Záhorí

Tento víkend si pripomínajú v terajšej mestskej časti Senice 630. výročie prvej písomnej zmienky o bývalej obci Čáčov.

Hody v Čáčove, mestskej časti Senice, sa uskutočnia posledný septembrový víkend. Tento rok v spojení dvoch významných okrúhlych osláv.

Evanjelická cirkev a. v. si tento rok pripomína 160. výročie postavenia chrámu v Čáčove. Na slávnostných službách božích si v nedeľu 29. septembra zároveň pripomenú 630. výročie prvej písomnej zmienky o obci Čáčov. Tradičná hodová výstava v Škodáčkovom (Pivákovom) mlyne bude tento rok o výstave Svadba a svadobné zvyky na dedine. Pozrieť si ju, spolu s interiérom mlyna, môžete v nedeľu od 14:00 hodiny.

História bývalej obce Čáčov

“Zhrnutie poznatkov o bohatej histórii, teraz už bývalej obce Čáčov. Publikované informácie sú získané prostredníctvom dochovaných kroník, písomných záznamov, článkov z novín a ďalších materiálov, ktoré mi boli poskytnuté k nahliadnutiu, štúdiu alebo z rôznych zdrojov ústnym podaním. Informácie uvedené na tejto stránke majú len informatívny charakter. Sú založené len na základe výsledku doposiaľ zhrnutých informácií o danej historickej línii, “ informuje web cacov-history. 

Čáčov (Zakafalwa, Chatow, Kacho, Checho, Csacso, Csácsó)

História Čáčova, teraz už mestskej časti, siaha hlboko do minulosti, kedy tadiaľto viedla obchodná cesta smerom od Břeclavi cez Senicu na Jablonicu a potom na Trnavu.

Bolo to dávno pred prvou písomnou zmienkou, ktorá pochádza z roku 1394. Vtedy sa však o Čáčove hovorilo ako o obci Zackafalwa patriacia hradu Branč. Patrila medzi dvanásť obcí, ktoré boli uvedené na darovacej listine uhorského panovníka Žigmunda Luxemburgského pre pôvodne poľského šlachtica Stibora zo Stiboríc.

Začiatkom 15. storočia, v čase husitských nájazdov, sa i popri obci prehnali husitské vojská formujúce sa pri Uherskom Brode a v roku 1428 cez Skalicu a Senicu pokračovali ďalej na Bratislavu.

V 16. storočí sa dostal hrad Branč do držby rodiny Nyáryovcov. V 17. storočí, po vzbure Seničanov proti zemepánom z Branča, sa spracoval prvý urbár brančského panstva (1617), ktorý predstavoval prvý súpis poddanských povinností pre dve mestečká a jedenásť dedín, medzi nimi i Čáčov. V tom čase sa vytvoril i tzv. Brančsko-plavecký seniorát ev. cirkvi a.v. so sídlom v Senici. Najvýznamnejším farárom v 17. storočí bol kňaz a učiteľ Daniel Dubravius (1595-1655). Počas jeho pôsobenia sa začala viesť matrika pokrstených pre Senicu a jej fílie Čáčov, Kunov a Sotinu.

V roku 1830 sa v obci objavili akési “jedovaté muchy”, ktoré svojim uštipnutím zabíjali dobytok. O rok neskôr zasiahla celé Slovensko cholera a nevyhla sa ani Čáčovu. V dedine vtedy ochorelo 221 ľudí, z ktorých do dvoch mesiacov 111 zomrelo. Denne tu bolo aj osem pohrebov.

V novodobých dejinách Slovenska boli významným medzníkom revolučné roky 1848/49. V histórii Čáčova sú však zapísané čiernym písmom. Na senických Surovinách bol popravený richtár obce Martin Bartoň. Rovnaký osud v ten deň stihol i Jána Svatíka, mlynára z Prietržky.

V roku 1857 bola v obci založená škola. Umiestnená bola asi v polovici obce na pravej strane cesty smerom k Senici. O pár rokov neskôr (1863) sa osamostatnila čáčovská evanjelická cirkev. Prvým evanjelickým farárom sa sa stal Ján Rudoľub Borbis, ktorého zásluhou sa v r. 1864 pristúpilo k budovaniu ev. a.v. kostola a v tom istom roku bol i vysvätený.

Vybavenie a samotné dokončenie stavby sa uskutočnilo až za farára Jána Mocku pôsobiaceho v Čáčove v rokoch 1876 – 1904.

Spolu s ním tu účinkoval i učiteľ Cyril Gallay, ktorý nebajúc na maďarské školské zákony vyučoval a vychovával v duchu národnom a z jeho školy pochádzali neskorší poslanci Československého parlamentu Pavel Macek a Martin Oríšek. Nástupcom Jána Mocku sa stal Dušan Fajnor, neskorší biskup západného dištriktu i generálny biskup slovenskej evanjelickej cirkvi a.v.

V čase 1. sv. vojny (1914 – 1918) odišlo na front 216 Čáčovanov, z ktorých 28 padlo, 42 sa dostalo do ruského a 12 do talianskeho zajatia. Prevrat v r. 1918 sa nevyhol ani Čáčovu. Vyskytlo sa tu niekoľko bitiek medzi maďarskými gardistami a československými legionármi. “Z maďarského vojska dobehli do našej obce uličkou naproti katolíckemu kostolu. Jeden z nich bol ranený na lýtku a krvácal. Jána Bartoňa – Mrčka prinútili, aby ich zaviezol do Senice a ďalej smerom k Trnave. Víťazné vojsko bolo uvítané s jasotom”.

Národný prevrat spôsobil niekoľko zmien. Starostom sa stal Pavel Macek a notárom čáčovský rodák Ján Baláž. V r. 1923 sa v Čáčove založilo Potravné družstvo v budove Zasertycha. Od roku 1925 bol starostom Ján Zich a notára Jána Baláža zakrátko vymenil mladý oravský rodák Štefan Herkeľ. Na návrh Š. Herkeľa a M. Bartoňa sa 6. septembra 1929 rozhodla zaviesť elektrické osvetlenie a prvé elektrické svetlo sa rozsvietilo 13. júla 1930. O dva roky neskôr, na návrh farára Dušana Fajnora, rozhodlo obecné zastupiteľstvo 11. júla 1932 o vybudovaní trojtriednej obecnej školy.  

S blížiacim sa nik netušiacim začiatkom 2. sv. vojny, začali sa v okolí Čáčova vo väčšej miere pohybovať vojaci. V roku 1935 boli v senickom kraji veľké manévre. I Čáčov sa stal bitevným miestom. Viackrát bol preplnený vojskom a bola tu zriadená telefónna ústredňa. V roku 1936 bola v obci zriadená obrana proti nepriateľským leteckým útokom (CPO). Po vyhlásení mobilizácie 28. septembra 1938 bolo v celej obci vypnuté verejné osvetlenie a miestna CPO začala vykonávať svoju činnosť. V decembri 1940 navštívil obec minister vnútra a veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach. Bolo zrušené obecné zastupiteľstvo, obecná rada a starosta. Vymenovaný bol tzv. komisár. Stal sa ním vtedajší starosta Ján Zíšek.

Počas druhej svetovej vojny život v dedine pomaly pokračoval, no ľudia aj tak pociťovali nespravodlivosť a útrapy vojny. Najviac zasiahla do života židovských rodín, ktoré z obce odvádzali do táborov a ich majetok zabavovali.

Začiatkom januára 1945 sa však v našej obci zjavili prvé jednotky porazenej nemeckej armády, ktorá ustupovala ďalej na západ.

Hlavná fronta, opísaná v kronike ako “VOJNOVÁ NOC” prišla do obce zo 6. na 7. apríla. Delostreľba hučala na všetky strany. Zhorelo 28 stodôl a 17 senníkov. Rusi postupovali od Bažantnice. Za prvými hliadkami začali prichádzať do obce veľké prúdy červenej armády. Ukončenie vojny bolo oznámené zvonením na vežiach obidvoch kostolov dňa 9. mája 1945 v ranných hodinách.

Od marca 1945 žil v Čáčove maliar Janko Alexy ako evakuant z Bratislavy. Okrem Alexyho inšpiroval Čáčov i ďalších umelcov: už v 20. rokoch Júliusa Koreszku, ktorý tu namaľoval svoje najstaršie obrazové kompozície. Tesne po vojne tu maľoval i Martin Benka. Riaditeľ školy Miloslav Bibza nacvičil s 28 spevákmi a hudobníkmi 15 starých čáčovských piesní, ktoré odzneli v bratislavskom vysielaní Československého rozhlasu.  

Dňa 9. augusta 1955 bolo utvorené Jednotné roľnícke družstvo, ako jednej z častí socializácie obcí. Osvetová beseda r. 1957 zakúpila filmový premietací aparát a zriadila kino. Hudbu milujúci občania v tom istom roku zriadili novú dychovú hudbu, čítajúcu 24 členov. V ďalšom roku (1958) bol postavený kultúrny dom, kde bolo ročne usporiadaných aj 11 tanečných zábav.        

V roku 1971, po vyše 550 rokoch od prvej písomnej zmienky samostatnej obce Čáčov sa Čáčov zlúčil s mestom Senica a dodnes vystupuje ako mestská časť Čáčov.