Trnavský kraj Trnavský kraj – aktuálne informácie o regióne
Hoci dnes sú Kúty najvýznamnejšou cestnou a železničnou križovatkou na Záhorí, nie vždy tomu tak bolo. Historické súvislosti spracovalo občianske združenie Pjekné mjestečko o.z. – Kúty.
Dôležité postavenie obec získala po roku 1918
Rozvoj obce ako dopravného uzla sa začal až pomerne neskoro na prelome 19. a 20. storočia vybudovaním železničných tratí Devínska Nová Ves – Skalica – Sudoměřice (1899 – 1891), Kúty – Trnava (1897 – 1898) a Kúty – Břeclav (1900) . Dôležité postavenie obec získala po roku 1918 a vzniku Československa, kedy sa Kúty stali vstupnou bránou na Slovensko v smere Praha – Brno – Bratislava.
Ako to však bolo hlbšie v minulosti?
Úplne naopak, Kúty ležali na periférii obchodných ciest na hraniciach Uhorska v záplavovom území riek Morava a Myjava a takýmto ťažšie schodným územiam sa jednoducho cesty, kupci i pútnici radšej vyhýbali.
Prvá významnejšia cesta cez Kúty v 16. storočí
Prvý raz sa významnejšia cesta, ktorá viedla cez Kúty spomína až v 16. storočí. V roku 1582 sa uvádzajú verejné cesty, ktoré viedli z Holíča do Borského Sv. Jura, Moravského Sv. Jána a odtiaľ ďalej na Prešporok a Viedeň. V rámci násilností, ktoré sprevádzali majetkové spory o vlastníctvo Holíčsko-Šaštínskeho panstva ich v lese pri rieke Myjave neďaleko Kútov dali zarúbať Pavol a Martin Czoborovci. Pôvodne táto cesta viedla z Kútov do Brodského a Holíča, keď však v rokoch 1736 – 1749 postupne nadobudol Holíčsko – Šaštínske panstvo manžel Márie Terézie František Štefan Lothrinský, bola vybudovaná priama cesta z Kútov na Adamov (červená).
Popri tejto najdôležitejšej spojnici, ktorá slúžila aj ako poštová cesta medzi poštovými úradmi v Holíči a Moravskom Sv. Jáne, spájali obec s okolím aj ďalšie cesty. Z výrezu obce s okolím z III. vojenského mapovania (1869 – 1887) sú to dve cesty vedúce do Brodského (oranžové), ktoré približne kopírujú dnešné ulice Hurbanova a Hlboká. Intenzívnejšie spojenie s Brodským nie je náhodné, jednak tu bol brod na Moravu, jednak Kúty patrili cirkevnosprávne pod tunajšiu farnosť, takže sem “Kúcania” putovali až do roku 1726 do farského kostola a vysluhovali sa tu aj všetky sviatosti vrátane krstov, sobášov a pohrebov. Samostatná farnosť v Kútoch vznikla až v roku 1809.
Ďalšia, ešte donedávna označovaná ako Šaštínska, dnes zhodná so Štefánikovou ulicou viedla cez Vinohrádky do Čárov a Šaštína a bola spojnicou obce s centrom panstva i dôležitým pútnickým miestom už v 18. storočí. Pri Božej muke sa od tejto cesty oddeľovala Vitrádska cesta vedúca do Vitrádu, približne v priestoroch areálu bývalých Bavlnárskych závodov, kde bolo jazero slúžiace na močenie konopí.
Napokon smerom na juh a juhovýchod viedli tzv. Jurský cesta od Obrázka cez Sigece, rieku Myjavu, Hrúdy a od 40. rokov 20. storočia aj nové koryto Myjavy (kútsky Kopanica) do Borského Sv. Jura. Cesta jestvuje dodnes a je po nej značená i cyklotrasa. Pri Obrázku sa od nej oddeľovala cesta vedúca do Kuklova cez Skapaný vŕšek, v súčasnosti po zrušení priecestia cez železnicu však nemá pokračovanie.
Zaujímavé sú isto aj miestne cesty (zelené), vedúce k Lesu pri rieke Morave. Škoda, že po kolektivizácii v 50. – 60. rokoch 20. storočia zanikli, pretože majú zaujímavú etymológiu. Od severu smerom k juhu to boli Kotárska cesta, Sigetská, Hostokútska, Čepangátska a Ilmecká.
Kotárska viedla od kapličky sv. Anny smerom k Špičkovych dolcu na rozhraní Obecného a Panského lesa k Panskému mostu. Meno získala vďaka tomu, že viedla neďaleko hraníc kútskeho a brodčianskeho chotára. Jej zvyšok vedie dnes od diaľnice k Lesu.
Sigetská cesta jestvuje dodnes, vedie od Hrubého hliníka a tereziánskeho majera, oboch už zaniknutých (dnes ulica Na hliníku), popri budovách PD Kúty a BIOASPA cez nadjazd ponad diaľnicu k Lesu. Meno je odvodené od Sigeckých vŕškov, ktoré ležali popri nej tesne pod Lesom a počas II. svetovej vojny boli splanírované a použité na stavbu hrádze. Samotný názov sigeca ma tiež zaujímavý osud je to maďarská podoba slova sihoť, ktoré Maďari prebrali od Slovanov zrejme niekedy v 10. – 11. storočí.
Hostokútská cesta dnes taktiež už nejestvuje, začínala sa v miestach plynovej stanice na konci dnešnej Konečenej ulice (Gofrovych ulička) a viedla smerom k Lesu k poliam označovaným ako Hostokúty.
Čepangátska cesta začínala v tých istých miestach ako predošlá a viedla cez Hrubé okrúšky k Lesu k Čepangátskemu dolcu. Čepangát je taktiež starobylé pomenovanie, ktoré možno preložiť ako Štefanova hať – hrádza. Opäť vidno preberanie slovanských výrazov Čepan – Štefan, gát – hať maďarským etnikom.
Napokon poslednou je Ilmecká cesta vedúca k Lesu od cesty dnešnej cesty I. triedy Kúty – Sekule. Pomenovaná je podľa brestov (česky jilm), ktoré pri nej zrejme hojne rástli.
zdroj: Literatúra
HÉSEK, Matej: Kúty – archeologický, historický a etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918. Rukopis. Rím. – kat. farský úrad Kúty.
ŠÁTEK, Jozef: Holíčsko – Šaštínske panstvo (rukopis). Štátny archív Trnava, pracovisko Archív Skalica, fond: Pozostalosť Jozefa Šátka.
zdroj spracovania: Pjekné mjestečko o.z. – Kúty
