Záhoráčka Mária Kráľovičová sa po 74 rokoch lúči s divadlom

Legenda slovenského divadelníctva Mária Kráľovičová (94) skončila po 74 rokoch v Slovenskom národnom divadle (SND)k 1. januáru 2022 a stala sa emeritnou herečkou.

Informáciu priniesol portál www.cas.sk.

Je pravda, že umeleckú predstavivosť ste si cibrili tak, že ste ako malé dievča „hltali“ rozprávky, ktoré vám rozprávala starenka v Čároch?

Naši boli od rána na roli a stará mama, celoživotná mrzáčka, ktorej ako puberťáčke úmyselne pustili na prácach vo Viedni plnú kanvu na nohu, nás mala varovať. Aby sme jej neutiekli, priviazala nám motúzy na nohu a usilovala sa nás zaujať pútavými príbehmi.

Viac TU: Mária Kráľovičová sa lúči s doskami, ktoré znamenajú svet

Národná umelkyňa Mária Kráľovičová

Mária Kráľovičová sa narodila 7. júna 1927 v dedine Čáry na Záhorí.

Hereckú kariéru začala ako osemnásťročná v Komornom divadle v Martine. Za dva roky tu vytvorila 14 postáv a hneď v prvej sezóne získala na Divadelnej žatve v Prahe ocenenie Talent roku za postavu Aničky v Tajovského Ženskom zákone.

O päťdesiat rokov neskôr vytvorila v tej istej hre prepísanej pre SND do záhoráckeho dialektu postavu Dory Chomútskej. Medzitým sedliačky takmer nehrala, stala sa totiž najprv lyrickou a neskôr charakterovou dramatickou herečkou.

V rokoch 1947–1950 študovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, ale už 1. januára 1948 sa stala členkou Slovenského národného divadla, kde pôsobila nepretržite 74 sezón. V marci 1948 sa tu po boku Andreja Bagara v premiére Molièrovej Školy žien predstavila v úlohe Agnesy.

Nezabudnuteľná Marína

Skutočnou hviezdou sa stala v novembri 1948, keď ju Jozef Budský obsadil do zdramatizovanej Sládkovičovej Maríny. Moderný javiskový tvar tohto predstavenia obrazov, svetla a veršov, ktoré bolo neskôr označované za inscenáciu storočia, ale ktoré zakrátko zakázali a stiahli, bol spoločným dielom výtvarníkov Dezidera Millyho, Jána Mudrocha, skladateľa Andreja Očenáša a literátov Alexandra Matušku a Jozefa Felixa. Marína predurčila jej recitátorskú dráhu.

Odohrala vyše štyristo divadelných, filmových a televíznych postav a ešte dvojnásobok v rozhlase. Je prvou slovenskou televíznou herečkou (r. 1957 spolu s Elom Romančíkom “Dovidenia Luciene” v réžii Jána Roháča) a prvou recitátorkou, ktorá slovenskú poéziu prezentovala v recitáloch na troch kontinentoch (napr. už v roku 1958 na Expo v Bruseli v réžii Alfreda Radoka, v Montreale, Havane, Hanoji, Jeruzaleme…)

Je národnou umelkyňou, dvojnásobnou laureátkou štátnej ceny, nositeľkou Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, Zlatého krokodíla, Krištáľového krídla, má svoju tabuľku na chodníku slávy v Bratislave, je v sieni slávy osobností televíznej obrazovky OTO.

S manželom, básnikom, spisovateľom a novinárom Mirom Procházkom, má dve deti.

Od roku 2006 je richtárkou Spolku Záhorákov.

Zdroj: http://www.wikipedia.org