Rodisko Štefánika fara Obec Košariská z hora zdroj: Vladimír Miček NaZáhorí

V piatok uplynie 143 rokov od narodenia Štefánika v Košariskách

Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách ako šieste dieťa miestneho evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny – rodenej Jurenkovej.

Základné vzdelanie získal Milan v rodnej obci, v maďarčine sa zdokonalil v Šamoríne. Neskôr študoval na ev. lýceu v Bratislave a v Šoproni. Po maturite na lýceu v Sarvaši v r. 1898 odišiel do Prahy študovať stavebné inžinierstvo na České vysoké učení technické. Po dvoch rokoch  prechádza na Filozofickú fakultu UK a venuje sa štúdiu matematiky a hvezdárstva. Okrem odborných astronomických prednášok ho zaujali aj prednášky prof. T. G. Masaryka z filozofie, čím sa tvorili základy ich budúcej politickej spolupráce. Štúdiá v Prahe skončil v roku 1904, keď bol promovaný za doktora filozofie.

Štefánikova mimoriadna inteligencia a zvláštne čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrou a vedeckou spoločnosťou. Bol členom a neskôr predsedom akademického spolku Detvan. Vo svojich článkoch ostro vystupoval proti maďarizácii na Slovensku, ale kritizoval aj slovenských politických dejateľov pre pasivitu. Tu si začína v plnej miere uvedomovať potrebu úzkej česko-slovenskej spolupráce.

Po štúdiách odišiel do Paríža, kde pracoval ako asistent u astrofyzika J. Janssena, riaditeľa observatória v Meudone. Bol priekopníkom v metódach na výskum Slnka. Pozorovania robil na Mont Blancu, v Španielsku, Turkestane, Brazílii a v Tichomorí. Za vedecké práce získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, Janssenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied. Za vedecké a diplomatické úspechy dostal od Francúzskej vlády Rád rytiera Čestnej légie. Roky 1915 – 1919 predstavujú obdobie jeho úspešnej a intenzívnej diplomatickej a vojenskej činnosti. Ako francúzsky občan (od r. 1912) sa v r. 1915 dobrovoľne prihlásil k letectvu.

Počas bojovej činnosti upútal na seba pozornosť odvahou, chladnokrvnosťou a vynaliezavosťou. Jeho vedecké a pilotné schopnosti využil veliteľ francúzskej armády maršal F. Foch, keď ho poveril organizáciou vojenskej meteorologickej služby. Jeho odvahu a vynikajúce služby ocenilo velenie francúzskej armády a udelilo mu Vojenský kríž. Jeho vojenská kariéra bola závratná. Za tri roky sa stal z desiatnika brigádny generál (v r. 1918).

Počas vojny cestou francúzskych politikov a novinárov informoval verejnosť o ťažkom položení Slovákov v Uhorsku. Politikom predostrel návrh na vytvorenie slobodných štátov, ktoré by vznikli rozpadom Rakúsko-Uhorska.  Zohral významnú úlohu pri oboznamovaní ostatných štátov Dohody a svetovej verejnosti o vytvorení koncepcie novej Európy. Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša, s ktorými potom vo februári roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, vrcholný orgán česko – slovenského zahraničného odboja.

Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomníkom E. Beneš. Francúzska vláda, najmä zásluhou Štefánika, vydala Štatút, ktorý neskôr doplnila Dekrétom. Týmito dvoma dokumentmi sa oficiálne zriadila čs. armáda vo Francúzsku. Už v r. 1916 vyznačil vo svojom zápisníku nové hranice Československa, Rumunska, Juhoslávie i Maďarska. Takto boli neskôr aj prijaté Trianonskou dohodou.


Veľké a významné poslanie vykonal v Rusku, v súvislosti s realizáciou vojenských a politických zámerov čs. zahraničného odboja. S oficiálnym poverením Francúzska odišiel v r. 1916 spolu s generálom Janinom organizovať slovenských a českých zajatcov do čs. oddielov. Tie mali so súhlasom slúžiť ako čs. armáda vo Francúzsku.  Po príchode do Ruska dosiahol, že všetky organizácie a spolky združujúce Slovákov a Čechov budú podriadené vedeniu čs. odboja v Paríži. V Rusku prijali Štefánika s veľkou vážnosťou, o čom svedčí i vysoké vyznamenanie Rádu Sv. Vladimíra, ktoré mu udelilo najvyššie ruské velenie.

V r. 1918 po revolúcii a v r. 1919 sa zasa vrátil do Ruska na Sibír, kde riešil problém čs. légii. Čs. vojská boli presunuté do tyla a za pomoci Japonska mali byť presunuté do vlasti.  Za túto činnosť mu Francúzska vláda udelila Veliteľský kríž Čestnej légie.

 V roku 1916 Štefánik v spolupráci s Francúzskou vojenskou misiou v Rumunsku vymohol u rumunského kráľa súhlas s náborom  zajatcov do čs. armády. Vojaci boli prevezení do Francúzska a tvorili základ légií.

V roku 1917 bol Štefánik poverený náročným projektom v USA. Jednalo sa o nábor dobrovoľníkov slovenského a českého pôvodu. Stretol sa s predstaviteľmi rôznych slovenských a českých spolkov. Dosiahol zhodu v názoroch týkajúcich sa boja za oslobodenie i následné spolužitie v spoločnom čs. štáte. Za ich aktívnej pomoci a o podpory francúzskej diplomacie dosiahol u prezidenta Wilsona (20. 7. 1917) súhlas s náborom a v krátkom čase získal 3000 vojakov, ktorí boli presunutí do Francúzska ako súčasť légií. Získal pre vec rodiaceho sa Československa mnohé významné osobnosti amerického politického života, napr. F. D. Roosvelta. Slovenské spolky poskytli Národnej rade československej významnú finančnú pomoc pre jej činnosť.

Prvé oficiálne poslanie Štefánika v mene NRČs bola misia v Taliansku. Jej cieľom bolo zlepšiť vzťahy medzi Talianskom a Srbskom a dosiahnuť súhlas Talianska, aby sa na jeho území mohli formovať čs. vojenské útvary. Štefánik rozvíjal diplomatické styky i s Vatikánom, pretože jeho vplyv na medzinárodnú politiku bol značný. Rokovania s talianskou vládou  o organizácii čs. armády na jej území sa začali vo februári 1918  a diplomatický úspech bol korunovaný podpísaním Zmluvy (21. 4. 1918) o konštituovaní právne a politicky samostatnej čs. armády v Taliansku. Zmluvu za Taliansko podpísal ministerský predseda Orlando a za Národnú radu československú M. R. Štefánik. Bola to vôbec prvá medzinárodná zmluva uzavretá v mene Československej republiky.

Štefánik bol zakladateľom čs. diplomacie a bol vynikajúcim diplomatom. V Ríme, v prítomnosti európskej diplomacie bola definitívne uznaná čs. armáda v zahraničí, ktorá mala už 100 000 vojakov. Veliteľom armády sa stal gen. Janin, jeho zástupcom bol gen. Štefánik. Medzitým sa utvorila vláda ČSR, v ktorej bol Štefánik ministrom vojny. Po vzniku ČSR povedal: „Teda Česi a Slováci sú konečne slobodní. Som spokojný sám so sebou. Mohol by som pokojne zomrieť.“

Po dlhých rokoch strávených v zahraničí sa v nedeľu 4. mája 1919 z talianskeho Galarate vypravil letecky na návrat do vlasti.

Na rodnú vlasť sa Štefánik veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca (1913). Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campoformido pri Udine do lietadla typu Caproni 450 (č. 11 495), sprevádzaný dvoma talianskymi letcami, poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom, a mechanikom-rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji v kat.území obce Most pri Bratislave. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi.

Milan Rastislav Štefánik je pochovaný v mohyle na Bradle, vrcholnom diele architekta Dušana Jurkoviča.

Milan Rastislav Štefánik – osobnosť, ktorej význam nespočíva iba v rozhodujúcom podiely na založení prvého slobodného spoločného štátu Čechov a Slovákov. Je aj prvý zo svojho národa, ktorý obdivuhodnou diplomaciou vplýval na európsku politiku. S myšlienkami, názormi a činmi môžeme ho dnes vnímať ako prvého „Európana“. Predpokladal, že nastane stav, ktorý nazval „europeizácia“, čo malo predstavovať harmóniu národov v Európe. Je potrebné, aby sme pochopili jeho nadčasovosť a aj dnes sa hlásili k Štefánikovej európskej myšlienke. Svoj oslobodený národ i rodnú zem už neobjal živý – po páde lietadla tragicky zahynul neďaleko Bratislavy

Osobitne treba vyzdvihnúť Štefánikove sebaobetovanie sa v mene národa, mravnú čistotu jeho zámerov i prostriedkov pri prekonávaní prekážok. Bola to osobnosť napriek krehkému zdraviu silná, neobyčajne sugestívna, hlboko veriaca, túžiaca po pravde a poznaní. Svoje etické, morálne mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov: „Veriť – Milovať – Pracovať“ a on skutočne tak žil. V tomto je aktuálnosť odkazu a veľkosť generála Milana Rastislava Štefánika.

zdroj a fotky: Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika

O Angelika Mičeková

Pozri aj

FOTO+VIDEO: Expozícia M.R. Štefánika Generál – osloboditeľ v jeho rodisku na Košariskách

Nová expozícia SNM – Múzea Slovenských národných rád – Múzea M. R. Štefánika v jeho …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *